Kosovo, 15 rokov po vojne....

Autor: Renáta Kuljovská | 29.9.2014 o 12:35 | (upravené 8.10.2014 o 12:52) Karma článku: 4,59 | Prečítané:  1320x

Pri vstupovaní do Kosova som ani nevedela či ho mám považovať za štát alebo nie. Veď som sa toľko toho napočúvala na Slovensku a trochu aj v Srbsku a pri tom to stačilo chytiť aj z druhého konca. Región, ktorý celé dlhé roky osídľuje čím ďalej viac ľudí iných než pôvodné obyvateľstvo, si nakoniec vyhlási samostatnosť. Nič udivujúce. Vraždenie na oboch stranách je žiaľ smutný jav neustále sa opakujúci v ľudských dejinách. Dôležité je, že teraz to tam je už pokojnejšie.

Ako náhle sme prekročili hranice (colník sa pozrel na pas s nápisom Slovenská republika ako keby také dačo nikdy nevidel) výhľad z okna sa zmenil. Krajina sa mi javila fádna, no aj tak svojím spôsobom zaujímavá. Len a len nové domy a ešte nedokončené stavby porozkladané po rovinatej krajine, v každej dedine väčšia či maličká mešita. Miestami bolo zjavné, že sa stavať začalo hlava nehlava, niekde ešte chýba poriadna infraštruktúra a pozdĺž ciest sa hromadia odpadky. Viem si predstaviť, že to raz môže vyzerať lepšie, keď príde čas zaoberať sa skrášľovaním. Neskôr, keď sme sa vydávali na výlety z Prištiny zavítali sme do krajších končín. Kopcovitý terén a lesy zakryjú aj to škaredé a vyvoláva to zas iné pocity. Okrem toho v Kosove sú vraj krásne hory, kam skoro nikto nechodí a ktoré som nevidela, ale napriek tomu to znie do budúcnosti lákavo.

Neviem celkom presne, čo sa v hlave  vynára bežnému človeku  pri zmienke o ceste do tejto krajiny, ja nad väčšinou krajín palicu nelámem, leda že by sa tam fakt dialo niečo zlé. A v takých prípadoch  treba počkať rok, desať rokov, tridsať rokov, niekedy viac a potom to budú opäť miesta, kde sa dá ísť a rozširovať si obzory. Pravdou je, že v Kosove zhýčkaný turista nič nenájde. A pri tom mne sa tam tak páčilo. Ani tak nie vizuálne, skôr duševne. Tým, že som ešte nevystrčila päty z Európy (mimo ktorej žijú predsa len ľudia s častokrát úplne inou mentalitou) ma dokázalo prekvapiť akí sú kosovskí Albánci milí ľudia a je jedno či šlo o tých, čo videli, že sme cudzie alebo o tých čo si to najprv nevšimli. Samozrejme všade sa nájdu všelijakí ľudia, ale v Kosove a potom v Albánsku som sa cítila skrátka dobre. A bezpečne. Je pravda, že som tam tak veľa času nestrávila, ale aspoň z pohľadu cudzinca môžem povedať, že je tam bezpečne (pokiaľ sa človek len tak bez všetkého nevydá do nejakých zapadlých horských končín, o tých zas nič neviem). Aj v iných balkánskych krajinách bol môj pobyt príjemný, ale už to bolo o inom.

V Kosove je niekoľko zaujímavých miest na navštívenie, okrem Prištiny (ktorá pochopiteľne nespĺňa moju idealistickú predstavu o hlavnom meste s historickým jadrom, ale je zaujímavá niečím čo je pod povrchom) sa môžete pozrieť na slávne Kosovo pole, na kláštor v Gračanici a v Dečani, mramorovú jaskyňu blízko hlavného mesta, na krásne historické mesto Prizren plné mešít a kostolov...atď. Čo sa týka ľudí, okrem Prizrene sme prakticky nestretli žiadnych iných cudzincov, leda tak tých zopár v hosteli, ktorí sa tam nezdržali dlho a bola to celkom zaujímavá predstava byť jedinými cudzími široko ďaleko. Svojím spôsobom uvoľňujúci pocit cítiť sa ako atrakcia, keď vyťahujem fotoaparát. Aj v Albánsku sme boli najčastejšie len s domácimi, ale to hlavne preto, že sme na rozdiel od ostatných používali verejnú dopravu, ponevierali sa kade-tade a  zájazdové autobusy nás nepriviezli priamo pred bránu pevnosti či hradu a neodviezli zase preč, skôr než by sme mohli objaviť niečo zaujímavé mimo „hlavných atrakcií“. V Kosove sú ale cudzinci stále niečo zvláštne.

Ľudia jazdia divoko (čo nie je na Balkáne nič divné, ale tu mi to prišlo ešte viac badateľnejšie než v niektorých susedných krajinách), hoci si reálne neviem predstaviť, že by ma niekto zrazil. Na rozdiel od mnohých iných európskych vodičov mám dojem, že naozaj vedia ovládať autá. Chodníky na niektorých miestach slúžia ako parkoviská a pokiaľ sa neohradia, tak tam vždy vlezie nejaké auto. Lístky sa kupujú v autobusoch za jazdy a niekedy ani nedostanete lístok, veď načo. Ceny sedia a nie sú vysoké, prečo by ma malo zaujímať, že som nedostala kus papiera. Rovnako je lacná väčšina ostatných vecí.  Zopár kostolov či mešít sa rekonštruuje, zopár múzeí sme našli zavretých. Národné múzeum v Prištine neukojilo moju chuť po starých veciach (veď väčšina cenností je v Srbsku.) Okrem pár kusov starého nábytku a nástrojov, ukazuje len výstrižky z novín spred pár rokov (zväčša amerických či aspoň po anglicky písaných), zbrane a kúsky oblečenia istých amerických papalášov, ktoré tu nechali niekedy v čase konfliktu, uchovávané vo vitrínkach.

V niektorých obchodoch nekúpite alkohol, veď je to prevažne muslimská krajina a teda aspoň aké také dekórum sa dodržuje, ale v supermarketoch je samozrejme všetko. Ženy chodia prevažne v dlhých nohaviciach a celkovo v pomerne slušnom oblečení, stredoškoláčky v Prištine si obliekajú uniformové kárované minisukne väčšinou cez nohavice a dievča sa nemusí báť nejakého blbého popiskovania, čo bola pre mňa príjemná zmena. Skrátka iný kút sveta.

V štáte je síce neporiadok v rôznych zmysloch slova, niektoré veci očividne nefungujú a odpadkové koše naviac by sa občas tiež hodili, ale napriek všetkému je to krajina, ktorá sa ma dotkla viac než niektoré iné, v ktorých všetko tak dokonale funguje až nakoniec nefunguje....

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?